otváram rubriku v ktorej sa môžu rôzne generácie Angelikoložiek podeliť o svoje zážitky ako vnímali film Angelika, kedy ho videli prvý krát, či najskôr čítali knihu až potom videli film (tak to bolo u mňa) alebo naopak atď atď....
Zuzanka nám preposlala link na článok blogerky na SME:
Vtedy a dnes: Angelika (1964 - 1968)
autorka: Adriana Markovičová
"Miluj mě, Nikolasi, miluj!" Je typická upršaná socialistická nedeľa osemdesiatych rokov a z našej detskej izby sa ozývajú zvláštne výkriky. Nedospelý dievčenský hlas o malý okamih pokračuje v monológu s nemenej nástojčivou dikciou: "Já, Angelika Desancé Demontelup (po slabike lup nastala krátka dramatická pauza), hraběnka Depéjrak a markíza Deplesibelijé chci (jej hlas v tej chvíli prechádza do vyšších nadmorských výšok), abys to byl poprvé ty!"Tu to už mama nevydrží a vbehne do izby, aby skontrolovala situáciu. Nájde dve puberťáčky, moju sestru a susedu odvedľa, obe navlečené v troch-štyroch dlhých sukniach naraz. Teda, aby som bola presná, nie sú to celkom puberťáčky, ale komtesy. Ani tie sukne vytiahnuté kdesi zo skríň nie sú celkom obyčajné sukne, ale krinolíny. Ide o čerstvé obete krásnej literatúry vytvorenej spisovateľkou Annou Golon (ako spoluautor býva uvedený aj jej manžel Serge, ktorý ku knihám pripravoval historické podklady). Recitujú najromantickejšie pasáže niekoľkodielnej ságy zvanej Angelika.
viacej tuto: https://blog.sme.sk/markovicova/kultura ... -1964-1968
díky za pripomenutie Zuzanka, toto už som raz zdielala niekde tu na fóre, ale pobavilo ma to po dlhšom čase znovu ... hoci autorka to má s filmom poriadne pomotané plete si udalosti a dokonca aj osobnosti - Kapitán z Chateletu je pdoľa nej enjaký sedliak a Bachtiari Beja označila za Sultána .. .a ďalší iný galimatiáš vo vnímaní filmového deja
napriek tomu tam má hromadu humorných postrehov a mne sa vynárajú sa staré spomienky na film
k tomuto citátu z článku blogerky tuto:
Zábudlivcom načim pripomenúť, že to bolo obdobie, v ktorom bola pánom nášho času vopred naplánovaná päťročnica a program v televízii sa menil len kvôli Remekovi, prípadne kvôli úmrtiu niektorého sovietskeho prezidenta.
....mám príhodu ktorá protvrdzuje že detská logika je nad zlato.
Keď zomrel Brežnev, môj nevlastný brat mal asi 5 rokov a práve bežal ako Večerníček (večerná rozprávka na dobrú noc) ruský no počkaj zajac
malý 5 ročný Janko sa posadil pred televíziu v nadšenom očakávaní svojej obľúbenej rozprávky, ke´d sa na obrazovke zjavila hlásateľka ktorá oznámila smrť ruského prezidenta a nahlásila z ústy jeho pamiatke zmenu programu včítane zrušenia rozprávky No Počkaj zajac
my dospelší sme sa snažili malého ktorý sa pustil do revu, samozrejme nei zo súmtku nad smrťou uja Brežneva, ale kvoli rozprávke, utešiť a vysvetliť mu dôvody
- No vieš ujo Brežnev zomrel tak tá rozprávka dnes nemôže byť v televízii. Vysvetloval jeden z dospelých, už ani neviem ktorý.
malý sa na nás pozrel cez zaslzené oči a zahlásil:
- A čo to on premietal?
(nuž napokon sa tou smrťou Brežneva predsa len podarilo rozplakať aspoň deti )
Ach ano...tie socialistické angelikologické nedele ha ha ....
Inak keď prišla Angelika do kín, každé mesto malo myslím iba jednu kópiu, tak to putovalo z kina do kina, pričom ja a sestra sme tú kópiu prenasledovali z kina do kina po celej Bratislave. Raz sa nám stalo že sme si nevšimli zmeny programu a skončili sme v kine na nejakom ruskom bojovom filme z druhej svetovej a potom si počkali na Angeliku ktorú dávali až dve hodiny potom. Z ruského filmu sme neodišli ale ho pozreli až do konca, pretože vonku bola zima a fujavica a my sme boli sledovať spomínanú kópiu v zapadnutom kine na konci Bratislavy až pri rakúskych hraniciach. Smiali sme sa samé na sebe aké sme šialené - avšak podotýkam že to v kinách bolo od 60 rokoch teraz práve v kinách čerstvé, v televízii to ešte nikdy nedávali a nikto ešte nemal video prehrávač, tobôž nejaké videokazety s Angelikou. Také boli časy. Ale svojim spôsobom to naháňanie filmov Angelika z kina do kina po celom meste malo svoju nostalgickú romantiku.
Apropos k prvému premietaniu v 60 rokoch:
Moja babka spomínala že keď bol film v kinách v 60 rokoch všetky generácie na to chodili spolu, babka dcéra, vnučka a keď ešte bola aj prababka, a všetky boli svorne spoločne zamilované do Joffreya.
Vraj na lístky do kina stáli hodiny v nekonečných radoch.
O výstrižok Peyraca s filmového časopisu sa svorne pobili - pretože jedna ho chcela mať nalepeného v zošite, druhá na nástenke v kancelárii a tretia v špinte vo fabrike.
Pokiaľ sa nemýlim vtedy knihy vychádzali zároveň ako sa v kinách premietali filmy.
Ozaj, má s vás niekto doma nejaký starý filmový, alebo iný časopis z Peyrakom a Angelikou? Ja mám iba staré nemecké.
napíšte vlastné zážitky s klasickou filmovou Angelikou.